"Ako teoretik sa zaoberal hlavne hudobnou estetikou a psychológiou
hudby. Ako skladateľ vytváral prvú alternatívu voči predstaviteľom tzv.
slovenskej hudobnej moderny. Vniesol nielen do teórie, ale aj do
hudobného výrazu potrebnú triezvosť a vecnosť. V sedemdesiatych a
osemdesiatych rokoch patril k popredným reprezentantom slovenského
hudobného života," hovorí o ňom publikácia 100 slovenských skladateľov. V utorok 30. marca uplynie 100 rokov od narodenia Ota Ferenzyho.
Oto Ferenczy sa narodil 30. marca 1921 v Brezovici nad Torysou v okrese
Sabinov. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v rokoch 1939-1944
filozofiu, psychológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej
univerzity (dnes Univerzita Komenského - UK) v Bratislave. V roku 1945
nastúpil ako vedúci hudobného oddelenia v Univerzitnej knižnici, kde
pôsobil do roku 1951.
Po roku 1949 najprv externe, neskôr interne učil na Katedre hudobnej
teórie Hudobnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v
Bratislave, od roku 1965 ako vysokoškolský profesor. V rokoch 1953–1955
bol dekanom Hudobnej fakulty VŠMU, 1956–1962 prorektorom VŠMU. V rokoch
1965-1969 bol rektorom tejto vysokej školy. Zastával tiež funkciu
predsedu Zväzu slovenských skladateľov, a to v rokoch 1970-1972 a
1982-1986.
Spočiatku sa Oto Ferenczy venoval hudobnokritickej činnosti, pričom
propagoval najmä tvorbu skladateľov 20. storočia (napríklad Bélu
Bartóka, Paula Hindemitha, Igora Stravinského). Ako konštatuje
encyklopédia 100 skladateľov, jeho orientácia bola začiatkom
päťdesiatych rokov predmetom ostrých útokov zo strany predstaviteľov
estetiky socialistického realizmu.
Napísal viacero článkov a štúdií týkajúcich sa vnímania hudby a
hudobno-estetických problémov, ktoré publikoval v časopisoch Hudební
rozhledy, Kultúrny život, Ľudová tvorivosť, Psychologický zborník,
Slovenské pohľady a iných, bol aj vedúcim hudobnej rubriky v denníku
Pravda. Vo vysokoškolských učebných textoch sa zaoberal problematikou
hudobnej teórie umenia a estetiky.
Prevažnú časť Ferenczyho tvorby tvorili orchestrálne, vokálne a komorné
skladby, keď najmä v inštrumentálnych skladbách dominovala kultivovaná
melodicko-harmonická zložka. Do slovenskej hudby priniesol eleganciu,
hravosť a aj nový druh lyriky.
Známymi sa stali aj jeho orchestrálne skladby Concertino pre 10
stromenti (1948), Capriccio pre klavír a orchester (1957), Finále pre
veľký orchester (1958), či kantáta na počesť Bjőrnstjerna Bjőrnsona
Hviezda severu (1960). Na vlastné libreto podľa predlohy hry nemeckého
autora Kurta Goetza Mŕtva teta skomponoval jednodejstvovú operu Nevšedná
humoreska. Považuje sa za prvú slovenskú komickú operu (buffu). Štúdiu
zo života dospelých a detí, ako znie podtitul diela, naštudoval
Slovenský rozhlas v roku 1968 a o rok neskôr ju uviedlo Štátne divadlo
Košice.
Poctu Bélovi Bartókovi vyjadril skladbou Hudba pre štyri sláčikové
nástroje, ktorá mala premiéru v roku 1974 na Bratislavských hudobných
slávnostiach (BHS). Spomenúť možno aj Ouverturu pre symfonický orchester
(1977), či Koncert pre klavír a symfonický orchester (1978). Súčasťou
jeho rozsiahlej piesňovej tvorby je 32 piesní pre deti na veršíky známej
Abecedy Jána Smreka.
Oto Ferenczy zomrel 3. mája 2000 v Bratislave. Podieľal sa na výchove
hudobných umelcov a na formovaní mladej generácie hudobných teoretikov,
zároveň vytvoril originálne hudobné dielo. Bol nositeľom Ceny Bélu
Bartóka (1948) a Ceny Jána Levoslava Bellu (1963).